Povesť o krásnej Hedvige
V
nepokojných a bezprávnych časoch bojov Ferdinanda I. Habsburského s Jánom
Zápoľským o Uhorský trón, využívali zmätočnú situáciu v krajine
mocný bratia Podmanický. Ján a Rafael v ničom nezaostávali za povesťou
svojho starého otca Ladislava. Aj oni podnikali početné lúpežné výpravy.
Prepadávali a plienili opátstva, hrady a šľachtické sídla. Ovládali
celé horné Považie a na svojich výpravách prenikali aj na Moravu a
Sliezko. Nik si s nimi nevedel dať rady, nepomohla ani kliatba, do ktorej
ich roku 1542 uvrhola cirkev. Až napokon náhoda prispela k tomu, že
sa mu 1545 museli podvoliť.
Jeden
neskorý jesenný deň, keď sa už počasie na zimu chmúrilo, dohadovali
sa bratia na poslednej výprave toho roku, pretože v zime sa výpady
robia už ťažko. Ján sa mal vybrať na Moravu a Rafael smerom na Žilinu,
cez údolie Kysuce a Jablunkovský priesmyk na Sliezko. Tak sa aj stalo,
rozdelili si zbrojnošov a šli. Rafaelovi zvedovia idúci predom hlásili
svojmu pánovi, že proti nim cez Jablunkovský priesmyk ide 6 vozov. Bol
to sprievod váženého sliezkeho rytiera Girzicka von Lassinkowitz, ktorý
sa spolu so svojou dcérou Hedvigou a ochranným sprievodom vybrali do
Uhorska. Rota lúpežného rytiera na koče zaútočila a po krátkom boji
ich premohla, meč tasil aj samotný pán Girzick von Lassinkowitz, hoc
bol už starý. V boji bol však ťažko poranený a v bezvedomí klesol
na zem. Lúpežníci pobrali čo sa dalo a Hedvigu vyvliekli z koča. Tá
keď zbadala otca ležať na zemi, mysliac si že zomrel, zamdlela.
Tu sa ju rytier všemožne snažil prebrať a keď sa mu to po dlhom čase
podarilo, Hedviga od strachu vykríkla. Rafael však nedbal na slzy,
vzal ju na koňa a uháňal s ňou do pevnosti. Dorazil ešte tú noc. Dievča zamkol v najlepšej komnate a prikázal ju strážiť.
Len jedna starena smela jej jedlo a pitie nosiť. Nato hneď izbu riadne
zamkli, no o to slobodnejšie do nej vstupoval rytier, ten zaľúbený do
krásnej devy na prvý pohľad, nevedel od nej odtrhnúť svoj zrak, neustále
ju dobiedzal, prosil, vyhrážal sa, no ona sa mu nepodvolila. Rozmýšľal
dokonca, že si ju vezme za ženu, no najväčšmi sa toho obával, čo na
povie brat a družina. Bál sa, že ho vysmejú, že on mocný chlap sa zaľúbil.
Zatiaľ úbohý
pán precitol a s námahou prišiel k najbližšiemu domcu, kde až po
hodnej chvíli otvorili, obávajúc sa, že sú to rytieri. Po úpenlivých
prosbách ho vpustili dnu, ošatili, napojili a rany ošetrili. Takto sa mohol
pán vrátiť domov a všetko oznámiť synovi. Tento udatný mladík hneď
začal organizovať výpravu na vyslobodenie sestry.
Keď sa
napokon aj Ján vrátil z ťaženia, našiel brata zadumaného a
ustarosteného. Až napokon od jedného zbrojnoša sa dozvedel, čo je vo
veci a s hlasným smiechom bežal k bratovi a chcel si z roznežneného
srdca utiahnuť. Rafael si však vyprosil smiech a vyhrážal
sa, že zabudne na bratskú svornosť, ak len bude ešte doň dobiedzať.
Nato Ján prekvapený z bratovej reči zmĺkol, ale predsa chcel vidieť
to stvorenie, čo brata tak zmenilo. Rafael odmietol a bratia sa
pochytili, ba aj meč na seba tasili, našťastie ich zbrojnoši včas od
seba oddelili. Jánovu zúrivosť nevedeli utíšiť ani plné džbány,
no keď víno začalo účinkovať, pobral sa za bratom. Ten sa zatiaľ opäť
vkrádal do Hedviginej izby. Chvíľu potom čo ta vošiel, vrútil sa do
izby aj Ján. Keď ten uvidel Hedvigu, začal sa dožadovať svojej
polovice lupu.. Obaja bratia sa začali klbčiť a jeden druhého sa snažili
premôcť. Na Hedvigin krik pribehli ľudia, tí zbadajúc bratou v sebe
na zemi, len horko ťažko ich od seba oddelili, polozamdletých ich každého
doviedli do jeho izby. Skôr než svitlo ráno, poslal Ján Rafaelovi podľa
vtedajšej zvyklosti rukavicu, aby sa o tri dni stretli v súboji, ten mu
však odpovedal, aby sa potkali hneď. Dozvedeli sa to však aj zbrojnoši,
obávajúc sa o svoju budúcnosť. Veď len pod záštitou oboch bratov si
mohli beztrestne rabovať a žiť v blahobyte na úkor iných. Všetko si
poriadne uvážili a zhodli sa, že musia bratov pomeriť. Po dlhom
presviedčaní sa im podarilo bratov presvedčiť, že len keď budú
jednotný, budú silný. Navrhli, aby sa o dievča losovalo, obaja na to
pristali a tak doniesli kocky. Šťastie žičilo Jánovi a brat len s námahou
skrýval zlosť z toho, že mu berú jeho korisť.
Po niekoľkých
dňoch príprav na svadbu priniesli zvedovia správu o tom, že obaja
budatínsky páni Ján a Juraj Szunyoghovci boli povolaný na cisársky
dvor a že sa s nimi vypravila aj početná družina. Bratia sa už dlho
chystali na Budatín, a teraz keď ho strážila len hŕstka mužov mali vynikajúcu
šancu. Bol to jediný pevný bod na hornom Považí, ktorý im ešte
nepatril.
Neváhali
teda a hneď zorganizovali výpravu, túto situáciu však využil
aj Rafael, po niekoľkých hodinách cesty začal predstierať, že mu je
čím ďalej tým väčšmi zle. Na bratovo naliehanie sa naoko s nevôľou
pobral nazad. A presne to chcel, len čo prišiel na hrad, hneď šiel za
Hedvigou a opäť sa ju snažil všemožne presviedčať, keď sa
odmietala podvoliť, aj ona z prosieb prešla na vyhrážky, že si po ňu
príde milý a kruto ju pomstí. Nato sa vášeň zmenila na nenávisť a
Rafael si povedal, že ak ju nebude mať on, nebude ju mať nik. Zo
starenou sa dohodol, že jej podajú jed, ten jej zatvorí ústa a brat sa
nedozvie, čo sa tu stalo. Starena mala tiež prisvedčiť, že často počula
devu hovoriť ako radšej zomrie, než by sa mala za Jána vydať.
Jed dali
teda do vína. Rafael pozval dievčinu k večeri s prosbou o odpustenie.
Ona oklamaná sa už skoro napila, už držala pohár pri ústach,
keď tu zrazu sa do izby vrútil strážca, že neznámi nepriateľ strašnou
silou útočí na hrad. Keďže mužstvo bolo bratovou výpravou
oslabené, ani dlho nekládlo odpor. Rafael len na poslednú chvíľku stačil
utiecť zadnou bránou. Hedvigu zachránil brat, ktorý sa s ľahko
vyzbrojenými mužmi za tmy prikradol k hradu a zo západnej strany ho
dobil. Muži podnášali čo sa dalo a pri odchode hrad zapálili.
Tej noci
dobili však aj Budatín, oslavujúceho Jána vyrušil až brat zo zlou
správou. Obaja teda s družinou museli ísť rýchlo zachraňovať svoje
hlavné sídlo. Okrem hŕby popola nenašli nič, ani nazbíjané poklady,
ani krásnu zajatkyňu.
Rozhodli
sa, že hrad opravia a budú už len sami dvaja spolu. Ostala však nielen
naštrbená dôvera, ale aj moc, preto sa poddali kráľovi, ten im
udelil milosť a zrušil aj kliatbu.
|
